Blížime sa ku Košiciam

Ráno vstávame okolo 6:00. Berieme si tašku so smetím, kde sú obaly od jedla a na Adama z tašky kukučkujú malé čierné očká. Adam odhadzuje tašku a vrieska ako malé dievčatko. “Adam, to je myš”. Adam sa tvári, že to teda nie je obyčajná myš ale myš krížená s medveďom. Po pár minútach rozdýchania sa s ňou  10minút dohaduje, že tú tašku s ňou neponesie. Po veľkom prehováraní a zúfalom prosíkaní sa myš rozhoduje, že vyskočí dobrovoľne. Nechcem vedieť čo sa stane ak stretneme medveďa. Adam ani Lola ma teda neochránia.

Pri útulni nie je voda a tak si raňajky nechávame až na Pipitku, ktorá je asi 4km od nás. Lúčime sa so skvelou pani, ktorá sa smeje, že takto skoro hore ešte nebola a odchádzame.

Na Pipitke sa napojíme a nadopujeme cukrom. Dnešný deň je veľmi vyčerpávajúci. Slniečko nás šľahá do tváre od rána a ja to znášam veľmi ťažko. Snažíme sa po ceste počúvať audio knihu Zaklínača, no na mňa to má uspávací účinok . Ľahám si do tieňa a zaspávam na hodinu a pol. Viem, že sa dnes pôjde ťažko.

Zastavujeme v lese a Adam si ide odskočiť. Sadne si na spadnutý veľký konár stromu a tlačí. Celý deň sme nikoho nestretli ale ako inak pri tejto situácií  idú práve oproti traja chalani. Zadržujem smiech a zdravím sa s nimi. “Ty ideš sama ? Ukazujem na Adama, ktorý zasadá na tlačovej konferencii a smejem sa. “Tak to sa nenechaj rušiť”, smejú sa chalani. Adama to nerozhodí a samozrejme sa nikde neponáhľa. 

Snažím sa myslieť na to, že zajtra sme v Košiciach. Aj napriek tomu som podráždená a cesta so mnou nie je dnes úplne na úsmev. Pôvodne sme chceli spať na Trohánkach, ale ideme na Kloptáň. Malo by to byť posledných 5km ale cesta má trvať ešte 2,5hodiny. Už vieme, že je niekde veľký zádrhel. Ideme cestičkou a zrazu z ničoho nič je červená šípka doprava. “Nie, nie, nie, to je nejaká sranda”. Nie je… schádzame z cesty a ideme šikmo hore. 

Tento kopec je pre mňa zabijak. Šlapeme na Zbojnícku skalu a ja sýpem z posledného. Ešte 2km. Uffff… začína byť tma. Zrazu v diaľke vidím veľkú hnedú chlpatú bytosť. Zastavujem a šepkám “Adam….popritom mu drvím ruku”. Za necelých 5sek mi dôjde, že to je srnka.

Zas sa mi zapína gombík prežitia a posledné 2km ideme totálne rýchlym tempom so zatnutými zubami. Posledných 100m Adam odpočítava nahlas. Sme tam! Neverím. Dochádza nám jedlo ale ja som taká vyčerpaná, že idem rovno spať. Prístrešok s nami zdieľa asi 40ročný informatik, ktorý ide sám. Pred spaním sa ma ešte spýta či by som sa mu nemohla pozrieť na zadok kvôli kliešťom. Je to síce chúlostivé ale je mi to jedno. Sťahuje gate a ja vidím viac ako som predpokladala. Kliešť tam nie je. Super. Môžem ísť beztrestne spať.