Prvá kríza?
4. DEŇ Buková - Dobrá Voda
Vyrážame skoro ráno. Ono keď spíte v stane ani sa vám veľmi nechce vylehávať. Z Bukovej sa rovno škriabeme cez korene stromov a kamene. Stačí 5min cez rannú rosu a ste celí mokrí. Vyťahujem super štýlovú kombináciu ponožiek a sandál. Až teraz sa cítim ako pravý turista. Ideme po kameňoch, keď tu zrazu vidíme pohodeného plyšáka, ktorý vyzerá ako Lola. Smejem sa. Berieme ho. Ešte sme stále naivní a nevieme, že každých 100g sa počíta ako obrovská váha.
Pár sto metrov mimo trasy ideme do bufetu u Stana, ktorý nám odporučili po ceste. Nachádza sa v Sokolských vrchoch. Blížim sa k bránke a vidím nápis zatvorené. Stojím ako zaseknutá pred bránkou a pozerám dnu. Veľmi milý pán sa na mňa usmieva a vraví nech si to nevšímame a pozve nás dnu. Síce má zatvorené ale pohostí nás a dá nám svoj chlebík a paštéty. Skvelý pán. Pijeme Birell a pokračujeme ďalej.
Cestu dole sme sa rozhodli zas klusať. Klušeme klušeme a zisťujeme, že ak ku koncu začneme cválať máme šancu stihnúť obchod v Dobrej Vode. Posledné tri km cválame. Cválame lesom, cválame lúkami. Na lúkach to je trošku horšie, pretože sa na nás škerí slnko. Posledných 500m pred obchodom už Lolka nemôže. Prosím ju, že ak sme utekali už hodinu nemôžeme to vzdať. Som rada, že psy nevedia hovoriť. Presne viem na aké pekné miesto by ma poslala. Posledných 100m utekám ako o život. Vidím predavačku ako práve zamkla a odchádza. Snažím sa nadýchnuť a prosím ju či by nebola tej lásky a nevpustila ma dnu na celých 5minút. Môj návrch sa jej nepozdáva. Už skoro kľačím a plačem. No dobre ale nech to je rýchlo.
Vbehnem dnu a v celom tom strese vôbec neviem, prečo som utekala. Vôbec neviem čo sme chceli kúpiť. Môj nákup je veľmi tragický. Kupujem keksíky, sladké buchtičky, nanuky a bambíno.
Vychádzam z obchodu a zisťujem že je 16:25 ! Obchod mal byť otvorený do 16:30. Ach jaj…
Nevadí.. ležíme pred obchodom ako posledný žobráci a jeme nanuky. Asi o hodinu zastavuje pred obchodom auto,. Sú to majitelia, ktorí prišli vyložiť potraviny. Sú skvelí! Pýtajú sa ako sa máme, konverzujú s nami, hladkajú psa a nechávajú nám trs banánov ako výslužku.
Sme zmorení a smradľaví. Hľadáme ubytko. Nocujeme v penzióne Skalka. ( Na ubytovanie napíšem samostatný článok, kde sa rozpíšem viac). Prvýkrát sprcha! WAAU.. zas sme civilizovaní. Je to trošku divný pocit popravde.
Každopádne sme čistí a ideme do čistých perín. Lolka je čistá a tiež ide do perín s nami.
Celkový čas 5:27 h Vzdialenosť 24,8 km Priemerná rýchlosť 4,6 km/h
↑ 815 m ↓ 900 m
5. DEŇ Dobrá Voda - Myjava
Ráno si užívame všetky sociálne zariadenia. Paradoxne nám trvá dlhšie vytrepať sa z ubytovania, kde ani nemusíme skladať stan. Nevadí.. Asi som prechladla za posledné dni, pretože si stále fúkam nos. Raňajkujem a zrazu mi začne tiecť krv z nosu. Adam sa zdesene díva a kokce, že mi tečie krv. Tvárim sa ako drsňák, že to nič není a dúfam, že moje telo si nepovedalo koniec. Srandujem. Obyčajný vydretý nos z toho večného fúkania.
Vyrážame. Tieto dni mi zatiaľ prídu veľmi pohodové. Striedajú sa lúky a lesy. Sú aj kopce ale žiadne smrťáky teda. Blížime sa k Mohyle M.R.Štefánika. Je to naozaj skvost. Má to na mňa nejaký čarovný efekt. Dobíja ma to energiou. Robíme rýchlu fotku, že sme ju naozaj videli a ideme ďalej. Pred Myjavou si dávam šlofíka. Na takého bezďáčika ako mám vo zvyku. Po ceste nám chalani čo idú oproti dávajú číslo do Spoločenského domu v Myjave, kde sa dá prespať. Nebránime sa tomu.
Pani je veľmi milá. S kľúčami nám dáva aj letáčik na donášku. Tešíme sa ako malé deti na Večerníček. Objednávame si pizzu, polievku a hranolky. Zjem hranolky a dva kúsky pizze. Viem, že bude zle. Moje telo sa tvári veľmi prekvapene po našej bežnej diétnej strave založenej na chlebe a sáčkových polievkach. Snažím sa zaspať ale nejde to. Prehadzujem sa ako ryba na suchu.
Ešteže máme umývadlo na izbe… Všetko to zo seba vyklopím a idem spať. Adam sa usmieva a vraví ako dobre sa najedol. Som ticho.
Celkový čas 6:07 h Vzdialenosť 28,7 km Priemerná rýchlosť 4,7 km/h
↑ 901 m ↓ 835 m
6. DEŇ Myjava - Brezová prístrešok
Muselo to prísť. Kríza jak svet. Žalúdok na vode. Chcem len spať. Plánujeme vyraziť o 7mej. Nevládzem. Posielam Adama do obchodu a spím do 8mej. Raňajkujem suchý rožok a s nevôľou vyrážame. Cesta začína cez asfalt. Ufff.. Plačem vo vnútri a asi aj navonok. Niekedy je ťažké rozlíšiť slzy a pot. Zastavujem v každom tieni. Snažím sa spať v každom tieni. Adam je dosť zhovievavý a bez slov na mňa dohliada pri mojich celodenných šlofíkoch.
Kopce ma ničia. Rovinka ma ničí. Predstava vzdať sa a vrátiť späť je horšia ako dnešný deň. Šlapeme na Veľkú Javorinu. Tam bude pauza, tam bude dobre.
Sme konečne hore. Slimačím tempom ale sme. Adam mi objednáva čaj a wafle. Och cukor ma určite spasí. Zaspávam na stole. Okolo nás sa hrajú voňaví turisti a malé deti. Ja sa cítim ako pred infarktom.
Po dvoch hodinách som ochotná pomaly vyraziť.Večer nás čaká náš stan . Nemôžem povedať, že v momentálnom rozpoložení z toho úplne skáčem od radosti. Ideme dole kopcom to mi celkom ide. Končíme pri prístrešku kde si rozkládame stan, varíme sáčkovú polievku a ja pijem na ukľudnenie harmančekový čaj. Za odmenu máme západ slnka. Viem, že to má zmysel. Večer na bolesť zabudneš.
Prešli sme 32km ! To je zatiaľ denný rekord. Pri tomto mojom tempe. Nechápem.
