Blížime sa do polovice
13. DEŇ Dolný Harmanec - Donovaly
Z Dolného Harmanca na Kráľovu studňu sme išli po ceste kde môžu ísť aj autá, takže úplne pohodový terén. Celkom rýchlo sme si to vyšlapali k hotelu a ani nevieme ako už sme mali na stole vajíčka, párky a čaj. Krásne ráno.
Inak Lola si už zvykla a zároveň pochopila, že si z nej nerobíme srandu a na pauzách musí odpočívať. Samozrejme to nie je 100% odpočinok pretože je stále v takom režime alarm. Každopádne režim skákania na trampolíne sme odstránili tým, že sme ju chválili za každý kľudný sed. Takže keď zastavíte rozbehne sa za vami a sadne si. Ideálne. Ak zbadala niekde srnku, tak sa dala odvolať, jediné čo sa snaží chytať sú myšky, ktorých je tu asi miliarda. Aj tak mi príde, že sa jej posmievajú aká je pomalá a vždy sa jej schovajú do dierky.
Za Kráľovou studňou sme sa vyškriabali hore a čakalo nás krásne počasie. Za mňa to bol fakt prenádherný úsek, ktorý nás čakal. Síce mierne pofukovalo ale nebolo to nič hrozné.
Trasa bola ako na horskej dráhe a my sme sa už nevedeli dočkať Donovalov kde nás čakal brat s priateľkou, ktorí nám priniesli zásoby a prišli vyzdvihnúť Lolu.
Nešlo o to, že by to nezvládala. Skôr o to, že sme mali šancu ju “odložiť”. Tatry sa dajú prejsť v pohode so psom, ale nepustia vás na útulne. Na druhej strane jej odpočinok prospeje a bude pripravená na zvyšok cesty.
Jediný zádrheľ bol kopec Zvolen. Ako všetky najhoršie kopce bol na konci. Keď ste už všetku energiu nechali na kopcoch predtým… Ach presne viem ako bolel. Donovaly ste mali na dohľad, každopádne ste museli zbehnúť strmý kopec dole aby ste si ho zas mohli “vybehnúť”.
Boli sme odhodlaní. Aj napriek tomu sme nasadili slimáčie tempo. Volala som ho krôčik po krôčiku. Presne tak idete. Jeden potom druhý, tretí, potom stojíte a snažíte sa nadýchnuť. A takto to opakujete necelú hodinu. Popritom na vás pozerá pes, ktorý nechápe prečo idete tak pomaly. Je to hra? Je ti zle? Si fakt taký pomalý človek?
Ale ten pocit hore ? Ten pocit, že ten kopec ste vyšli ? V tú sekundu tá bolesť zmizne a cítite len radosť a svoj pot.
Zo Zvolena dole sme skoro utekali od radosti. Prišli sme do reštaurácie a kým sme na nich čakali najedli sme sa. Mne sa obecne dosť stiahol žalúdok a Adam po mne musel všetko dojedať, ale z toľkej radosti, že sme na Donovaloch som do seba napratala aj dezert. Veď viete, ten ide do srdiečka.
Prichádzajú naši spasitelia a my sa škeríme od ucha k uchu. Som rada, že ich vidím ! Lola zaspáva na parkovisku, tak ju nakladajú do auta a ide na welness do Košíc.
My sa ideme umyť asi po 5tich dňoch a tešíme sa, že zajtra nás čakajú NÍZKE TATRY.
Celkový čas 6:37 h Vzdialenosť 28 km Priemerná rýchlosť 4,2 km/h
↑ 1468 m ↓ 1503 m
14. DEŇ Donovaly - Útulňa Ďurková
Ráno vstávame čerství a navoňaní. To je krása. Jasné, že za 5minút čo vyrazíte ste zas prepotení ako kôň. Ráno bez Lolky je celkom nudné a divné. Nikto sa na vás nedíva keď raňajkujete ako na Bohov, o nič sa nepotknete keď idete na záchod, nezakopnete a nevylejete vodu z misky…
Vyrážame a trošku sa obávame Prašivej lebo sme teda počuli samé chýry typu: “CHA-CHÁ a tá Prašivá čo vás čaká, bočné úsmevy a strach v očiach.
Pred Prašivou je Hiadeľské sedlo a vravíme si, že to je naozaj parádny prístrešok na spanie. Tam stretávame Andreja. Je to asi 50tnik, ktorý ide prechod Tatier nakoniec sám. Mali ísť celá parta, ale ako sa to väčšinou stáva ostanete sami. Je to veľmi milý a vtipný pán, ktorý má historiek na rozdávanie.
Šlapeme Kozí Chrbát a obávame sa čo nás čaká ďalej. Predbehujú nás dve pani bez batôžkov, ktoré to tam preskakujú ako horské kozy a my len ďalej vyfukujeme a myslíme si, že hroznový cukor je nejaká špeciálna droga, ktorá nás spasí.
Do toho kopca to teda nie je sranda. Začínajú kamene a tempo sa spomaľuje. Cítim, že ma každý gram spomaľuje. Zastavujem a prehodnocujem všetky horálky, ktoré ma ťahajú ku dnu. “Adam! Musíš vziať moje horálky.. sú príliš ťažké”. Super.. som ľahšia o tri horálky ale tempo mám rovnaké.
Po dvoch hodinách sme sa vyškriabali hore a zisťujeme, že sme na Prašivej ! Fakt? Tak rýchlo a bez problémov? ( hore vás už nič nebolí )
Tento úsek bol pre nás jedným z najúžasnejších. Síce si ráno vyšlapete pár kopčekov, ale tie výhľady po hrebeni stoja za to. Celý úsek až na Ďurkovú si dupkáme ako štastné húsky za sebou a pospevujeme si od radosti. Tempo máme skvelé, veď len predkopávame nožky pred seba.
Okolo 16:00 sme už na Ďurkovej. Waau. Teplá šošovicová polievočka, pivečko, latrína a voda. To je všetko čo potrebujete. Dokonca je to trošku luxus. Zisťujeme, že dnes tam bude párty. Prídu detvánci z dediny a budú chlastať až do rána, pretože ráno je potreba nakrájať veci do gulášu. Príde celá dedina a budú mať spoločný výšľap na Chabenec. Ajajááj..na stavanie stanu sme príliš leniví, takže nám neostáva nič iné len dúfať.
Postupne prichádza viac a viac ľudí. Všetci sú v dobrej nálade, začínajú sa tvoriť skupinky. Prichádza Andrej a dávame sa do reči s hasičom Braňom. Andrej ako skúsený turista sa nám smeje, že nemáme štuple do uší. Bez toho ani na krok.
Braňo tiež začal s viacerími kamošmi a skončil sám. Zisťujeme, že Braňo spí pri našich nohách a on je rád, že aspoň vie kto bude majiteľ tých smradľavých nôh pri jeho hlave. Veselíme sa do pol 11 a potom sa ako správny dôchodca odoberám spať.
So spánkom naozaj nemám problém, niekedy sa divím, že nezaspím v sede. Je niečo nad ránom a naši detvánci, ktorí mimochodom popíjali borovičku so žinčicou sa rozhodli ísť spať.
Spať sa im až tak nechce a tak sa chichúňajú a prehadzujú. O 5tej ráno sú hore v plnej sile a krájajú cibuľu na guláš. Nám sa ešte nikde nechce.
Celkový čas 6:46 h Vzdialenosť 27,1 km Priemerná rýchlosť 4 km/h
↑ 1754 m ↓ 1108 m
15. DEŇ Ďurková - Čertovica
Ráno si dávame skvelé raňajky a čaj. Vyrážame do hmly a obrovského vetru. Hmm.. čo už. Natiahneme na seba všetko oblečenie čo máme a ideme. Je celkom zima a miestami mám pocit, že bez batohu by som tam viala vo vetre ako balónik na motúziku. Stretávame kamzíky a ticho im závidíme tie kopýtka, v ktorých tam pobehujú ako baletky.
Blížime sa ku Chopku a vidíme všade turistov. Chvíľami si nie som istá či tam je obchodné centrum, pretože keď vidím ich bundičky a holé pupky stoja mi chlpy aj v nose. Všetci vystupujú z lanovky a stoja v snehu v strede cesty. Mám chuť im paličkami klepnúť po kotníkoch. Mám pocit, že bez toho aby som ich všetkých neodfotila nemám šancu prejsť. Sme hladní, mrzutí a smradľaví. Všetci okolo sú usmiatí a voňaví. Dobre, ideme to zasmradiť do drahej reštauráucie. Sedíme tam ako dva kvietky, odliepame zo seba spotené oblečenie a ako správni fajnšmekri si dávame kofolu.
Najeme sa, dáme koláčik, ja si dávam dve kávičky a nechávame im 40eur. Uuuf, to bol asi najdrahší obed za celý rok. Chopok vyzerá ako keby hore rozdávali rožky zadarmo, takže tam odmietam ísť. Počasie je pekné tak za pár km zhadzujeme batohy a bežíme na Ďumbier! Waaau takto sa cítia ľudia, ktorí schudnú strašne veľa kg. Bežíme ani laňky a za 20min sme hore. Ten výhľad bol famózny. Najvyšší bod našej cesty.
Každopádne sme stále plný energie a môžeme pokračovať. Míňame mršku ( chata M.R.Štefanika – tento slang mám od pána otca ) dávame ďalší koláčik. Inak ja mám pocit, že celú trasu frčím na cukre. Cukor sem cukor tam a zrazu ste v cieli…
Vyzerá to, že bude pršať a ja mám celkom strach aby sme nezmokli na hrebeni. Viem, že to nezmením ale zas sa mi zapína gombík prežitia a utekám dole noha nenoha.
Posledná zjazdovka a vidíme penzión. Jupíí.. Na tento penzión sme nepočuli nič dobré a dokonca sme sa dočítali, že niekoho aj vyhodili ( asi kvôli rúške alebo niečomu takému ). Nasadzujem si ju skoro 500m pred hotelom a som odhodlaná byť milá aj keby po prstoch bili.
Perieme všetky veci, varíme čaj a ideme spať.
