Kopce za nami
16. DEŇ Čertovica - útulňa Andrejcová
Ráno je sychravé a prší. Chceli sme vyraziť o pol 7mej, ale čakáme kým sa počasie trošku umúdri. Okolo pol 8 vyrážame. Fúka, všade je mokro a my sa tiahneme čučoriedkami. Braňo nám spomínal niečo, že práve na tomto úseku sa ten kamoš rozhodol ísť domov. Vraj samá kosodrevina, žiadne výhľady.. a ešte mu teda došiel rum.
Miestami si hovorím, že sa mu nedivím. Ideme celkom rýchlo, pretože nie je dôvod sa zastavovať.
Stojíme pri útulni Ramža. Občerstvujeme sa a trošku sa ohrievame pri piecke. Tiež skvelé miesto na spanie. Po hodinke pokračujeme v tom samom tempe. Búchame palicami, ja šľahám Adama všetkými kríkmi čučoriedok, kríkami a všetkým čo mi na tej úzkej ceste zavadzia. Každým kopcom a spadnutým stromom cítime ako nám vietor robí lifting tváre.
Super aspoň nebude vidno tie vrásky z toho mračenia…
Už máme len sáčkovú polievku a prázdne brucho. Všade fúka a tak sa na kopci skrývame za pár kríčkov aby sme si zohriali jedlo. Adam odchádza mimo cestu po vodu a ja varím obed. Ha-ha. Myslela som si, že plyn nemôže zhasnúť keď fúka.. samozrejme po 5minútach mi došlo, že môže.
Vodu zohrievam 15minút a Adam je stále preč.Trošku sa bojím, pretože dole tým kopcom sa mi ho nechce ísť ratovať. Adam sa vracia, pijeme polievku a ideme. Čaká nás strmák dole a všetci vieme čo tieto strmáky znamenajú. Za pár minút si ich vyšlapeme. Sedíme v sedle Priehyba a psychicky sa pripravujeme na Veľkú Vápenicu. Je to kopec, ktorý začína na písmeno V je to jasné.
Bola naozaj VEĽKÁ.. mám chuť si sadnúť a ostať sedieť, ale nemáme žiadne jedlo a o večernú spoločnosť medveďa nestojím. Tak šup šup zatni zuby, utri si slzy a šlap ďalej.
Už je na dohľad! Útulňa Andrejcová. Waaau. Krásna chatka s kvietkami a tým najlepším “správcom”. Víta nás úsmevom a v otočke nám nesie večeru a ten najlepší horský čaj. Fakt nekecám.. Sadá si k nám a bavíme sa spolu asi hodinu.
Ideme spať skoro, pretože vonku je zima a ostatné osadenstvo má večierok a to my teda radšej spánok. Okolo 22:00 sa budím s tým, že akútne potrebujem na záchod. Ale poznáte to.. Musíte prekročiť niekoľko ľudí, svietiť na nich, zísť schody a ísť do tej zimy. To nie je nič pre mňa. To vydržím. Ležím tam v kŕčoch, točím sa ako paragon. Zrazu sedím na lavičke a cítim neskutočnú úľavu! Konečne, vravím si. Otvorím oči a bojím sa najhoršieho. Bola tá úľava naozajstná? Chytám madrac. Je suchý. Ďakujem Bohu a svojmu močovému mechúru a vravím si, že to už vydržím do rána. Snáď…
Celkový čas 7:27 h Vzdialenosť 29,2 km Priemerná rýchlosť 3,9 km/h
↑ 2057 m ↓ 1886 m
17. DEŇ Andrejcová - Chata Gápeľ
Na tento deň sa teším najviac od začiatku cesty. Príde otec ! A nepríde sám, ale berie aj Lolku a svojho bff Láďa. Ráno je úplne skvelé, máme zas úžasné raňajky, horalky na cestu a môžeme ísť. Celú cestu na Kráľovu hoľu je šialená hmla a fúka. Takže žiadne zdržiavačky a ideme pravá, ľavá, pravá, ľavá. Ani nevieme ako ale sme na Kráľovej holi, kde nevidíme žiaden zelený strom. Dávame si horálku a tešíme sa ako zbehneme kopec do Telgártu.
Po ceste dole sa samozrejme otepľuje a tak zo seba odhadzujeme oblečenie ako nejakí striptéri. Až na to, že to nie je vôbec príťažlivé, skôr sa modlíme aby sme nespôsobili traumu nejakej rodinke s deťmi.
Čas máme naozaj fantastický, pretože terén je skvelý a dole sa to beží dobre. Posledných 5km pred Telgártom mám nával endorfínov, takže utekám jak šialenec a Adama nechávam v závoji za sebou. Vchádzam do dediny a bežím po červenej. Čakajú nás v hoteli Telgárt. Vbehnem do hotela a objímame sa! To je paráda. Za pár minút prichádza Adam a objednávame si jedlo a samozrejme panáka. Bez panáka by uvítanie snad ani nemohlo prebehnúť.
Prepíname na najviac pohodový režim a pomaly vyrážame. Láďo ma zrkadlovku, takže sa na každom rohu fotíme. Smejem sa, že toľko fotiek ako za prvých 20minút sme nestihli nacvakať za celú cestu. Prechádzame cez Chmarošský viadukt kde si robíme milión fotiek a ideme na kávičku do kávového depa. Odporúčam celým telom!
Dávame si super koláčiky, kávičky a fotíme sa samozrejme. Pokračujeme ďalej úplne pohodovou trasou, žiadne mučiace kopce ani slnko. Pekná cestička lesom. S Adamom ideme v popredí, pretože títo dvaja sa naozaj nikam neponáhľajú a fotia všetko čo sa hýbe aj nehýbe. Prichádzame ku chate Gápeľ, ktorá je síce zatvorená ale budeme nocovať na verande. Čakáme už viac ako hodinu a vravíme si, že aj keby sa plazili mali by tu byť. Do pol hodiny vidím otca s obviazaným kolenom. Ajajaj.. rozprávali sa a nepozeral pod nohy. Na rovinke sa noha vzpriečila a otec spadol a rozčapil sa ako žaba. Naštastie nič vážne, Láďo mal zabalenú celú lekáreň takže sa o neho postaral ako v súkromnej klinike.
Dávame si panáka samozrejme a ideme opekať. Otec vlastní niečo ako magický batoh, pretože vkuse z neho niečo ťahá a vy nechápete kde má toľko miesta. 1kg klobásiek, slaninka, zelenina, chleba, horčica v Jupí fľaške a tak ďalej.
Pre mňa má tofu samozrejme a vegan “gyros”. Parádna večera. Večer mi je celkom zima, takže si beriem svoj radiátor( rozumej Lola) a odoberám sa do stanu.
Celkový čas 7:33 h Vzdialenosť 34,2 km Priemerná rýchlosť 4,5 km/h
↑ 1518 m ↓ 1999 m
18. DEŇ Gápeľ - Útulňa Galová
Síce vstávame o 5tej ráno ale vyrážame o dve hodiny. Neponáhľame sa. Ani neviem čo nám tak dlho trvá, ale nikomu to neprekáža. Dnes ideme zas krásnym terénom cez lúky, rôzne cestičky a minimum kopcov. Lolka je samozrejme plná energie a vykračuje si jedna radosť. Užívame si počasie, fotíme sa samozrejme a nikde sa neponáhľame.
Vo Volovských vrchoch je veľa častí kde chýbaju stromy. Buď kvôli rôznym búrkam, alebo kvôli lykožrútom. Keď slnko pridáva na intenzite ide sa nám ťažšie. Veľká motivácia je útulňa Galová, ktorú máme asi po 15km.
Šlapeme posledný kopec a sme tam! Akurát stretávame veľmi milého hasiča, ktorý prišiel doplniť vodu. Sedíme dnu a ja sa hanbím za Lolu, pretože tam púšťa totálne petardy a nie je možné tam existovať. Ospravedlňujem sa za smrad, ale naštastie má hasič tiež psíka takže sa len pousmeje. Robíme si obed a užívame si nádherný výhľad a celú útulňu. Celú cestu sme počúvali ako tu musíme prespať! Už vieme prečo. Asi po 2hodinách pauzy nás čaká ťažké rozhodnutie. Zbaliť sa a pokračovať po slnku ďalej. Čo vám poviem nikomu sa veľmi nechce. Žiadne super miesto na spanie nás nečaká, len by sme si niekde rozložili stan. Prepočítavame a rozhodujeme, že ideme ďalej.
Odskočím si na latrínu a môžeme ísť. Viete ako je to s najlepšími nápadmi na záchode? Prichádzam späť a vravím, že ostávame. Chceme si to tu užiť. Chceme hrať karty, baviť sa a večer opekať. Dnes už žiadne km naháňať nebudeme. Láďo sa teší. Jediné čo ho neteší je Lola a jej zažívací systém. Vyhnalo ho to na peň pred chatou.
Paráda je asi 14:00 a máme ešte celý deň. Tento deň bol pre mňa rozhodne najkrajší z celej cesty. Konečne nás čaká tá vysnívaná sprcha ! Je totižto urobená z prameňa, na ktorom je položená železná rúra a vy máte tu najluxusnejšiu sprchu s výhľadom. Nebola som až taký drsňák a zvládla som len ten menší prúd vody. Síce kričíte ako o raty ale nikto vás nepočuje. Okolo 17:00 začínajú prichádzať ďalší ľudia. Ocko ako správny hostiteľ má alkoholu a jedla dosť pre všetkých. Všetci sa tešia, smejú, pijú a bavia. Samozrejme sme pre nich ako živá telka, pretože hráme karty a o zábavu je postarané.
Aby toho nebolo málo, tak prehrávam a pred všetkými pekne klikujem. Sranda musí byť, moje tresty boli rozhodne horšie. Hráme až do večera a keď sa ochladzuje ideme dnu. Spíme všetci na horných posteliach, každopádne je tma a už ani čelovka veľmi nepomáha. Ideme spať.
